Medzi dvoma svetmi (4.časť)

4.kapitola - Cesta za snom 

O 15 minút už bol u mňa. 
-Ahoj. Čo sa stalo?!- Pýta sa. Ja som mu všetko povedala. Povedala som mu o tej jaskyni, o tých zvláštnych až desivých snoch. Proste o všetkom čo ma trápi.
-Čo chceš teraz urobiť?- vyzvedá. 
-Neviem. Neideme na prechádzku? Nechcem sedieť celý deň doma-,chcem  byť s Ericom.  Mám ho strašne rada. Ale iba ako kamaráta, najlešpieho kamaráta.
-Pome .Rozhodli sme sa že pôjdeme popri rieke na  ihrisko. Chalani z našej školy tam hrávajú futbal. Aj teraz tam boli. Sadli sme si na lavičku a sledovali ako hrajú futbal.
-Prečo nie si s nimi?-Ukazujem na chlapcov zo školy- Veď aj ty hrávaš futbal. 
-Ale s tebou je mi lepšie- odpovie a usmeje sa , usmejem sa tiež. Do líc sa mi nahrnie horúčava. Takúto odpoveď som nečakala.
-Čo keby sme  išli kumne?- pýta sa.
-Čo by sme u teba robili?
- Mohli by sme si pozrieť neaký dobrý film.
- Tak dobre.- súhlasím.
Celú cestu k nemu sme sa dohadovali aký film si pozrieme. Nakoniec sme sa dohodli že si pozrieme Na vine sú hviezdy. Nikdy som ten film nevidela , ale knihu už mám pár krát prečítanú.

Keď sme film dopozerali Eric sa ma pýta - páčil sa ti film? mal slzy v očiach. 

-Ano páčil a veľmi, ale kniha je lepšia -odpoviem.

-Ako to že neplačeš ? spýta sa ma a usmeje sa. Určite sa cíti trápne že má slzy v očiach iba on.
-Ja som si už poplakala pri knihe. Ešte stále sa mu lesknú slzy v očiach.  Objímem ho. 

Neskôr sme začali tancovať na úplne staré pesničky. Takto som sa nezabavila už dávno. Doma mám iba mamu , súrodencov nemám a moje kamarátky rešia iba chalanou. Ja na také fakt niesom.
-Už musím ísť, je dosť neskoro. Bolo už pol desiatej. Mama sa omňa určite bojí .Čudujem sa že mi ešte nevolala.
-Dobre , odprevadím ťa.
Cestou  sa rozprávame o mojich zvláštnych snoch. Odprevadil ma až po môj dom.
-Viem čo máš urobiť- ozve sa. Asi si všimol že ma to trápi.

-Čo?! 
-Musíš nájsť tú jaskyňu ! ...