8. kapitola- Som iba stávka?
Eric havaroval, nič viac neviem. Je asi pol 8 ráno. Noc som strávila v nemocnici, dali mi lôžko vo volnej izbe. Keď sa vyberiem na chodbu nikoho nevidím ani Ericovych rodičov. Sadnem si na stoličku a plačem. Počujem pomalé kroky ako sa kumne približujú, zdvihnem hlavu a vidím doktora.
- Ako je natom? Čo sním je ? -pýtam sa.
- Jeho stav je stabilizovaný -odpovie. Nič viac?
- Môžem ho aspoň vidieť?
- Ľutujem , ale môžme knemu pustiť len známych.
Presviedčať ho otom že sme veľmi dobrý kamaráti sa neoplatí. Tak sa o to ani nepokúšam.
Vídem pred nemocnicu , vidím mamine auto a ona vňom sedí. Kto vie odkedy.
Cesta domov ubehla veľmi rýchlo to asi preto že som stále premýšlala len o tom istom , o Ericovi. Keď už dorazím domov, bežím rovno do izby, zamknem sa a plačem. Ležím, rozmýšľam nad tým, čo som pokazila. Zo všetkého obvinujem len seba. Z premýšlania ma vytrhne mamine klopanie na dvere.
-Jeani, môžem vojsť?-spýta sa.
-Poď.
Po dlhom tichu mi povie--Prosím , netráp sa. Urob to premňa.
Neodpoviem.
-Určite sa všetko na dobré obráti. Uvidíš.
-Pr..pree..prečo to urobil?- Hlas sa mi trasie.
-To vie len on. Volal Ti Tobias- len teraz si všimnem, že mobil drží mama. Asi som ho nechala dole, keď som bežala do izby..
-Zavolaj mu, Určite má o teba strach. -povie.
-Dobre-mama odíde.
Volám Tobiasovi. Vlastne ani neviem načo. Môžem ho nenávidieť , musím ho nenávidieť! ale nedokážem to.
-Ahoj-zdvihne.
-Ahoj-Ako sa máš?
-Celkom dobre -zaklamem.
-Jeani, neklam. Poznám ťa viac než si myslíš.- Pozná ma veľmi, veľmi dobre.
Nestretneme sa? - Spýta sa ma.
-Neviem. -Prosím, neubližuj mi. Jeani, musím ťa vidieť.
-Prečo by si musel? Určite vieš, že nás Eric videl... to kvôli tomu je v nemocnici. -rozplačem sa.
-Neplač,on bude v poriadku.
-Neutešuj ma, vieš že je to zbytočné.
-Veď ty vieš že som to nemyslel zle.
Neodpoviem, zložím a znova si lahnem do postele.Vôbec ma nezaujíma ako to myslel.
Zaspím, zobudím sa okolo druhej. Hneď ako sa zobudím myslím na môj rozhovor s Tobiasom. On... sa ma len snažil upokojiť, pomôcť mi, trápilo ho to že sa trápim ja.... A ja som sa sním rozprávala ako keby mi vadilo že existuje. Možno mi to v tej chvíli aj vadilo. Prišlo mi to celé ľúto. Asi mu zavolám, alebo radšej napíšem esemesku.
Ahoj, prepáč mi zato ráno. Bola som nahnevaná, smutná proste všetko. Je mi to ľúto dúfam že to pochopíš.
Na viac som sa nezmohla dúfam že mu to bude stačiť a že mi prepáči.
Asi po 15 minútach po tom čo som mu napísala mi zazvonil mobil. Tobias. Usmiala som sa , aj keď si myslím že to v tejto situácii neni najvhodnejšie.
-Ahoj, chápem to. Viem že si bola nervozna.
-Odpustíš mi to? pochopila som že si mi chcel len pomôcť.
- Mám ťa strašne rád, aj keď sa poznáme len krátko...
-Musím ťa vidieť- preruším ho.
- Za hodinku na našom mieste.
- Okej, ahoj.
O pol hodinku som vyrazila z domu do lesa. Keď sa už blížim k jaskyni, počujem zamnou kroky, otočím sa , Tobias.
-Ani nevieš ako som rád že ťa vidím -povie, ani sa nepozdraví.
Obímeme sa. Stáva sa z Tobiasa môj najlepší kamarát ? nie! to miesto už dávno patrí Ericovi.
Asi hodinu sme sa rozprávali o Ericovom stave. Zvoní mi mobil, takto to bolo aj na našom poslednom stretnutí. Zdvihnem, volá mi mama.
-Ano? -spýtam sa jej.
-Jeani, Ericov stav sa zlepšil. Môžeš ho navštíviť.- Usmievam sa a Tobias si to asi všimol lebo sa usmieva tiež.
Poviem Tobiasovi o Ericovom stave. Súhlasi stým že už pôjdeme domov, a dohodneme sa na ďalšom stretnutí.
Pred domom ma čaká mama v aute, rozlúčim sa s Tobiasom a bežím k autu.
V nemocnici pred izbou kde leží Tobias stoja jeho rodičia a jeho sestra. Oni ho už boli pozrieť, je rad namne.
- Ale len na 10 minút. - Ozve sa doktor.
Vstúpim do izby vidím Erica s nohou v sadre a s hlavou obviazanou fáčmi, všade okolo neho sú rôzne hadičky.
10 minút mu rozprávam o tom ako ho mám veľlmi rada a že ma nesmie opustiť. Potom ma doktor zavolá von. Sedím v čakárni , kumne si prisadne jeho sestra , čo je dosť divné lebo ma nemá moc v láske.
-S Tobiasom sa poznajú už od malička. -Povie z ničoho nič.
- Kto ?
- Eric. -Odpovie. Hlavou mi prebehne kopa myšlienok. Poznám Erica už dlhé roky, no nič mi oňom nepovedal.
-Prečo sa už nekamarátia? -Spýtam sa.
-To vedia len oni dvaja... Možno má oteba záujem len preto aby neštval Erica. -Povie protivným výrazom v očiach.
- Neverím ti!- zdvihnem sa a odkráčam.
Čo ak hovorí pravdu? Čo ak Tobias vedel že nás v lese Eric sleduje a preto ma pobozkal? NIE! Ona ma neznáša, preto mi to povedala.
V noci sa zobudím. Zase ten prekliaty sen. Dlho neviem zaspať tak premýšľam. Možno sa aj Eric snaží o to aby naňho Tobias žiarlil . Bojujú omňa alebo len chcú aby ten druhý žiarlil? ...
