Medzi dvoma svetmi (7.časť)

7.kapitola- Za všetko môže iba on

Prvé čo spravím keď sa ráno zobudím sa pozriem na mobil. Asi čakám že mi napísal esemesku. Naozaj mi ju napísal . Usmievam sa na displej mobilu ,keby ma niekto videl neviem čo by si omne pomyslel. V správe píše. Ahoj, dneska o 15:00 v jaskyni. Odpíšem mu iba Ok. Lahla som si do postele a spala ďalej.
Zobudila som sa okolo jedenástej. V kuchyni nájdem lístoček- Jeani musím ísť rýchlo do mesta niečo vybaviť, vrátim sa o druhej. Obed máš na stole. Mama. Najedla som sa a lahla si pred televízor ,poriem si môj oblubený seriál.
Asi pol hodinu pred naším stretnutím si oblečiem moje obľúbené rifle a obyčajnú modrú mikinu. Vlasy si nechám rozpustené.
Presne o 15:00 ho stretnem v lese.Má modré rifle , čiernu bundu... Pozdraví sa mi a usmeje sa. On je tak krásny,a ten jeho úsmev.
-Ahoj, odpoviem
Cestou ako sme kráčali k jaskyni som sa potkla o konár a spadla. Tobias mi pomôže vstať ,usmeiva sa a pozerá mi priamo do očí. Aj keď sa už postavím ešte stále si hladíme do očí. Pobozkáme sa. Potom si uvedomím že ho skoro vôbec nepoznám, a odtiahnem sa. Pokračujeme ďalej v ceste.
Po asi hodine rozprávania a rehotania sa ho spýtam ako našiel jaskyňu. Chcem vedieť o nej viac.
-Tiež to začalo stymi snami rovnako ako uteba...-začne.
-jaskyňu som našiel veľmi ľahko keďže tento les velmi dobre poznám . Našiel som aj to zrkadlo, sedel som pri ňom asi hodinu keď sa tam objavila tmavo vlasá žena. Volala ma ksebe, do zrkadla. Išiel som za ňuo. Ocitol som sa v úplne inom svete, kde bolo všetko iné, lepšie. Ľudia boli rozdelený do 7 skupín podľa svojich vlastností.
Jeho rozprávanie preruší zvonenie môjho mobilu. Je to mama.
-Jeani , rýchlo poď domov. Ericovi sa stalo niečo hrozné.
Hovor ukončila skôr než som sa jej stihla spýtať čo sa mu stalo. Vybehla som z jaskyne , Tobias beží zamnou a dookola sa ma pýta čo sa deje. No ja mu neodpovedám, iba bežím ďalej a plačem.
Bežím až po môj dom aj s Tobiasom. Búcham do dverí , sú zamknuté. Mama nieje doma. Kde je ? vykríknem. Skús u Erica, možno bude tam. Rozbehnem sa smerom k Ericovej ulici. Tobias už zamnou nebeží, pozrem sa naňho on mi len odpovie že s Ericom nemajú dobré vzťahy. Čo? oni sa poznajú? skade? namiesto toho aby som sa ho to spýtala mu iba odpoviem
-Tak, ahoj
A bežím ďalej. Zadychčaná dorazím k Ericovmu domu. Vtrhnem do domu , ani nezaklopem. Vidím mamu ako sedí v obyvačke s Ericovou staršou sestrou Melisou , ktorá plače. Mama dobehne zamnou a ťahá ma von, do auta.
-Kde je Eric? - pýtam sa.
-V nemocnici
-Čo sa mus stalo?
-Nič neviem, iba to čo mi povedala Melisa.
V tom sa rozplačem ešte viac. Aj Melisa ktorá sedí vedľa mňa. Ani neviem odkedy tam sedí. S jeho sestrou som sa ešte nikdy nerozprávala.No podľa toho ako sa namňa pozerá, usudzujem že ma moc v láske nemá. Chcela by som vedieť prečo, nič zlé som jej nespravila. Alebo ano?
Auto zastaví, už sme pred nemocnicou v meste ktorom je moja škola. Vojdem do nemocnice , v čakárni vidím Ericovich rodičov ako plačú. Čo ak sa mu stalo niečo vážne a môže zomrieť ? alebo už zomrel? tú blbosť si musím vyhodiť z hlavy. On určite nezomrel, to by mi neurobil. Dobehnem k jeho rodičom.
- Čo je Ericovi? -vykríknem a do očí sa mi nahrnú slzy.
- Eric...-preglgne Eric je... - Rozplače sa,Ericova mama mi to nevie povedať. Je natom až tak zle?
Ericov otec je o niečo pokojnejší . Tak sa to spýtam jeho.
- Eric išiel do lesa - povie
- kedˇ sa vrátil domov zúril a plakal. Nikto nevie prečo. Keď som sa ho spýtal čo mu je , neodpovedal. Vybehol z domu a nasadol do auta.
NIE! Eric nás videl v lese s Tobiasom. Ale nechápem prečo kôli tomu zúril. Iba žeby ma ľúbil viac ako kamarátku...

Medzi dvoma svetmi (6.časť)

6.kapitola- Nečakané stretnutie
Tá osoba vstúpila do zrkadla. Toto nemôžem nikomu povedať lebo by ma zavreli do blázinca. Nikto by mi to neuveril. Čo mám teraz urobiť? Mám počkať na tú osobu a spýtať sa ako to je možné? ... Počkám hodinu a ak sa dovtedy neobjaví pôjdem domov. Stojím pred zrkadlom a čakám.Po pol hodine čakania sa zrkadlo rozsvieti a vystúpi znej osoba , Podľa krátkých vlasov usudzujem že je to chlapec. Chvíľu oproti sebe stojíme a pozeráme sa na seba. Potom sa ma neznámy chlapec spýta:
- Čo tu robíš?
- Zaviedol ma sem sen -odpoviem, hoci nečakám že ma pochopí.
- Aha, si na tom tak isto ako ja- odpovie. Chvíľu mi potrvá kým to pochopím.
- Aj tebe...?
- Ano aj mňa tie sny trápia - odpovie skôr než dokončím otázku.
Asi minútu len tak stojíme. Potom si neznámy chlapec sadne na zem. Ani mňa už to státie nebaví. Sadnem si na zem oproti jemu.
-Ako sa voláš? - spýta sa ma a odkašle si.
-Jeani , ty?
- Tobias... Tobias Rother - To priezvisko mi je známe. Voľakde som ho už počula alebo čítala.
Po asi piatich minútach ticha sa zdvihnem zo zeme.
-Ideš už? spýta sa.
-Idem,už je neskoro.
-Pôjdem stebou , bývam pár domov odteba.- On ma pozná? Býva pár domov odomňa? Ešte nikdy som ho nevidela.
Keď vylezieme z jaskyne je ešte svetlo. Konečne vidím neznámemu chlapcovi, vlastne Tobiasovi do tváre. Má tmavo hnedé vlasy, krásne modré oči a plné pery. Až teraz si spomeniem že som ho už zopár krát stretla na ulici , ale nikdy som si ho nejak nevšímala.
Počas cesty cez les sme sa rozprávali o sne ktorý trápi nás oboch. Zistila som že jeho tie sny trápia už rok , mňa iba mesiac. Chcem sa ho spýtať na veľa vecí ohľadom jaskyne ale už nestihnem stojíme pred mojím domom.Rozlúčime sa keď už vchádzam do domu vykríkne:
-Jeani, dala by si mi tvoje telefonné číslo?- Chvíľu som rozmýšľala čo odpoviem.
-Ano -usmejem sa.
Večer pred spaním sa rozhodnem že si prečítam niečo z tej knihy o lese pri Viles. Na strane 158 som objavila niečo čo ma šokovalo. Tá žena z jaskyne a z mojich snov sa volá Edith Rotherová...

Medzi dvoma svetmi (5.časť)

5.kapitola- Všetko ako v sne 

Ráno som sa zobudila až o desiatej. Rozmýšlala som nad tým čo mi povedal Eric.Mám tú jaskyňu pohľadať? Ak ju nájdem možno ma tie sny prestanú trápiť. Po obede pôjdem do lesa pohladať tú jaskyňu. Zazvoní mi mobil volá Eric.
 Zdvihnem  -Ahoj- pozdravím ho 
- Ahoj, tak ako si sa rozhodla? pôjdeš pohladať tú jaskyňu?
- Nepôjdem, nechce sa mi ju hladať- zaklamem, lebo viem že keby poviem ano chcel by ísť somnou, chrániť ma a to nechcem.
-Tak dobre, nepôjdeme dnes niekam?
- Dnes nie , idememe s mamou navštíviť známych. Prepáč.- zase zaklamem.
- To nič, tak zajtra. Ahoj- rozlúči sa. Zloží skôr než sa mu stihnem odzdraviť
Okolo tretej som sa vybrala do lesa. Ako sa prechádzam v lese, pripomína mi to cestu do školy.

Tú jaskyňu neviem nájsť. Už som prešla skoro celý les. Netuším kde ju mám hladať. Čo ak tu ani neni? Na pravo adomňa zbadám obrovskú skalu. Pôjdem sa pozrieť pri ňu. V skale zbadám otvor nie čo ako vchod, vedie hlbšie dovnútra. Možno to je tá jaskyňa. Vleziem do otvoru, naozaj to pripomína jaskyňu. Asi som ju už naozaj našla. Konečne. Cesto sa potknem o kameň trčiaci zo zeme. Pokračujem ďalej, až kým sa nedostanem do "miestnosti" ktorá pripomína kruh. Telom mi prejde chlad a úplne stuhnem , keď pred sebou zbadám zrkadlo. Je vysoké ako ja , presne ako v sne. Rám zrkadla je bieli, zdobený tmavo červenými kamienkami. Celá táto "miestnosť" vyzerá presne ako v mojich snoch. Je to dosť čudné , prečo ma môj sen priviedol práve sem ? v hlave mám množstvo otázok na ktoré nepoznám odpoveď. Pomaly sa približujem k zrkadlu. V tom začujem kroky zamnou.  Niekto iný sa tiež rozhodol navštíviť jaskyňu. Rýchlo sa poobzerám po miestnosti či nenájdem úkryt. Schovám sa do diery v stene. Zistím že to neni diera ale je to dalšia , užšia miestnosť.Čakám koho uvidím. Možno je to Eric, žeby ma sledoval až sem? asi mi neuveril že sem nepôjdem... Je tu celkom tma , takže pochybijem že budem vedieť identifikovať kto to je. O pár sekúnd zbadám osobu o niečo vyššiu ako ja ako sa priblžuje k zrkadlu , to čo uvidím neskôr mi vôbec nedáva zmysel...

Medzi dvoma svetmi (4.časť)

4.kapitola - Cesta za snom 

O 15 minút už bol u mňa. 
-Ahoj. Čo sa stalo?!- Pýta sa. Ja som mu všetko povedala. Povedala som mu o tej jaskyni, o tých zvláštnych až desivých snoch. Proste o všetkom čo ma trápi.
-Čo chceš teraz urobiť?- vyzvedá. 
-Neviem. Neideme na prechádzku? Nechcem sedieť celý deň doma-,chcem  byť s Ericom.  Mám ho strašne rada. Ale iba ako kamaráta, najlešpieho kamaráta.
-Pome .Rozhodli sme sa že pôjdeme popri rieke na  ihrisko. Chalani z našej školy tam hrávajú futbal. Aj teraz tam boli. Sadli sme si na lavičku a sledovali ako hrajú futbal.
-Prečo nie si s nimi?-Ukazujem na chlapcov zo školy- Veď aj ty hrávaš futbal. 
-Ale s tebou je mi lepšie- odpovie a usmeje sa , usmejem sa tiež. Do líc sa mi nahrnie horúčava. Takúto odpoveď som nečakala.
-Čo keby sme  išli kumne?- pýta sa.
-Čo by sme u teba robili?
- Mohli by sme si pozrieť neaký dobrý film.
- Tak dobre.- súhlasím.
Celú cestu k nemu sme sa dohadovali aký film si pozrieme. Nakoniec sme sa dohodli že si pozrieme Na vine sú hviezdy. Nikdy som ten film nevidela , ale knihu už mám pár krát prečítanú.

Keď sme film dopozerali Eric sa ma pýta - páčil sa ti film? mal slzy v očiach. 

-Ano páčil a veľmi, ale kniha je lepšia -odpoviem.

-Ako to že neplačeš ? spýta sa ma a usmeje sa. Určite sa cíti trápne že má slzy v očiach iba on.
-Ja som si už poplakala pri knihe. Ešte stále sa mu lesknú slzy v očiach.  Objímem ho. 

Neskôr sme začali tancovať na úplne staré pesničky. Takto som sa nezabavila už dávno. Doma mám iba mamu , súrodencov nemám a moje kamarátky rešia iba chalanou. Ja na také fakt niesom.
-Už musím ísť, je dosť neskoro. Bolo už pol desiatej. Mama sa omňa určite bojí .Čudujem sa že mi ešte nevolala.
-Dobre , odprevadím ťa.
Cestou  sa rozprávame o mojich zvláštnych snoch. Odprevadil ma až po môj dom.
-Viem čo máš urobiť- ozve sa. Asi si všimol že ma to trápi.

-Čo?! 
-Musíš nájsť tú jaskyňu ! ...

Medzi dvoma svetmi (3.časť)

3.kapitola-sny na papieri

Sen sa začal tým, že som bežala do jaskyne. Stála som pred zrkadlom, je vysoké rovnako ako ja,  zrazu sa tam objaví  žena. 
-Jeani... Potrebujeme Ťa. Musíš nám pomôcť - prihovorila sa mi a zmizla. Neviem skade vedela moje meno, a prečo ma potrebujú, ako im môžem ja pomôcť ? ... Vôbec som tomu nechápala, komu mám pomôcť?. Pozriem sa na hodinky. Je sedem hodín! O tridsať minút musím byť v škole. Rýchlo som sa obliekla a rozbehla sa smerom k lesu. V lese som sa stretla s Ericom. Asi tiež zaspal.
-Ahoj- pozdravila som ho. 
-Ahoj Jeani- usmial sa na mňa. Jeho úsmev je tak sladký..oh
-O desať minút musíme byť v škole.- Musíme sa ponáhľať. 
Prišli sme presne o 7:30. 
Prvá hodina bola výtvarná, keďže chodím na umeleckú strednú. Museli sme nakresliť sen, ktorý sa nám sníval naposledy. Spomenula som si nato čo sa mi snívalo, a nakreslila som jaskyňu, zrkadlo, a tú ženu. Eric nakreslil jedno dievča s nožom v srdci. To dievča sa celkom podobalo na mňa.  Nechápala som, sníva sa mu o mojej smrti? 
Po škole sme išli spolu domov. 
-Čo znamenala tá tvoja kresba?- Spýtala som sa ho. 
-Snívalo sa mi o tebe. O tom ako ťa zabili.
-Kto ma zabil? a prečo by ma zabíjali? - zasmejem sa
-Oni...Odmietla si im pomôcť. Preto. 
-Bol to len sen- objala som ho. Cítila som sa v bezpečí. 
Odprevadil ma až k domu, to predtým nerobil asi sa omňa bojí kvôli tomu čo sa mu snívalo.
Dneska sa nemusím učiť, zajtra je sobota. Konečne víkend.Je dobré počasie , asi sa pôjdem prejsť.Keď som sa už začala obliekať mama ma zastavila. Zavolala ma aby som sňou išla do záhrady , len tak. Asi hodinu sme sedeli v záhrade na hojdačke, potom išla dovnútra. Ja som vbehla do izby pre knihu a na záhrade som ju začala čítať. V tom ako som otvorila knihu som začula ženský hlas ,patril žene zo zrkadla ,,Potrebujeme Ťa ". Neviem či som to počula naozaj alebo iba v mojej hlave..
 Zavolám  Ericovi. Všetko mu poviem, o tom sne. Viem že jemu môžem veriť.
-Prosím príď ku mne... 
-Stalo sa niečo?!- Pýta sa
-Nič hrozné, len prosím príď...

Medzi dvoma svetmi (2.časť)

2. kapitola - V kníhách nájdeš všetko
Rozhodla som sa že po škole navštívim knižnicu. Možno tam zistím viac o lese pri Viles a hlavne o tej jaskyni. Hneď ako skončila posledná hodina som sa vybrala do miestnej knižnice. Keď som vstúpila ovalil ma zápach starých kníh. Strop bol posiaty hviezdami, pripomínalo mi to nočnú oblohu. V knižnici bolo len jedno veľké okno. Za veľkým stolom uprostred miestnosti plnej kníh sedela staršia pani , pravdepodobne tu pracuje. "Dobrý deň,, pozdravím sa " čo si želáte?,, spýta sa "hľadám knihu o lese pri Viles,, "skúste ju pohladať tu,, . Ukáže na obrovskú poličku plnú kníh. Po hodine prehrabávanie medzi kopou kníh ma to prestane baviť. Pôjdem domov už je aj tak neskoro a ešte sa musím naučiť na zajtra. Pri dverách zbadám krabicu s nápisom vrátene. Prezerám si všetky knihy z krabice ,možno ju tu nájdem. Našla som ju je to veľka zelená kniha na ktorej je s čiernym písmom napísane Historia obce Viles. Vypožičam si ju a bežím domou. Cestou domou mi napadne keď tá kniha bola v krabici s vrátenými knihami to znamená že si ju niekto predomnou vypožičal. Možno ho trápia tie isté sny čo mňa alebo sa len zaujimal o historiu našej obce a okolia. Ked po asi pol hodine cesty z knižnice dorazím domov vrhnem sa na učenie a potom si prečítam niečo z tej knihy. V knihe je vyše 200 strán . Strany na ktorých nieje nič čo by ma zaujímalo preskočím. Až na strane 137 objavím informacie o lese pri Viles. Stredne veľkým písmom čítam Vlese sa okrem čistého potoka nachaádza aj jaskyňa známa desivou povesťou. Povesť o jaskyni sa hovorí už od dávnej minulosti. Pod textom je veľký obrázok jaskyne. Na druhej strane je napísané veľkým písmom Povesť o žene v jaskyni. Pod nadpisom čítam .Žena o ktorej sa hovorilo že vidí veci ktoré iný človek neuvidí zmizla a po roku pátrania ju vyhlásili za mrtvú. Po roku a pol našiel jej telo v jaskyni muž ktorý sa chel schovať pred dažďom do jaskyne. Jej telo nejavilo žiadne známky rozkladu , takže neumrela pred 2 rokmi. Chviľu nad tým rozmýšľam , potom si uvedomí že je už pol desiatej . Je najvyšší čas ísť spať.... Ráno sa prebudím o niečo neskôr než zvyčajne a spomeniem si na sen čo sa mi v noci sníval. Bol iný ako predchádzajúce bolo tam toho viac...

Medzi dvoma svetmi (1.časť-úvod)

 1.kapitola- Stále ten istý sen

Ležím v jaskyni, je tmavá a chladná predomnou je zrkadlo . V tom zrkadle vidím odraz ženy s tmavými dlhými vlasmi , volá ma k sebe. Približujem sa knej,v tom začujem budík . Zobudím sa ,bol to len sen, už zase. Každú noc sa mi sníva ten istý sen ,stále tá istá jaskyňa ,to isté zrkadlo a tá istá žena. Nechápem prečo ma volá k sebe ,možno mi chcela volačo povedať alebo ukázať. To už je jedno musím ísť do školy . Bývam v dedine Viles do školy chodím do vedlajšieho mesta . Moja škola je asi pol hodina cesty od môjho domu takže chodím pešo. Ako vždy idem cez les , konečne ticho. Zbožnujem tento les kôli tomu upokojujucemu tichu. "Jeani, Jeani,, ticho prerušia výkriky. Otočím sa . Beží zamnou Eric. Eric je moj najlepší kamarát už od malička, vyrastali spe spolu. Všetky dievčatá v našej škole z neho šalejú. S ním cesta do školy ubehne rýchlo.  Na prvú hodinu som meškala pár minút. Našťastie profesor ešte nebol v triede. Sadla som si na moje miesto ,úplne vzadu pri okne. Dvere do triedy sa otvoria namiesto mladého profesora geografie vstúpi stará okuliarnatá profesorka. Túto ešte nepoznám. Učiteľka začne rozpravať "prišla som zastupiť pána profesora .... ďalej ju už nepočúvam z tašky si vytiahnem môj zošit s kresbami a začnem kresliť. Všetky moje posledné kresby súvisia stým snom . Kreslím jaskyňu a vnej zrkadlo. Potom zaregistrujem zopár profesorkýných slov - jaskyňa , les pri Viles. Rozpráva o jaskyni v mojom milovanom lese cez ktorý chodím každé rano do školy . Jej slová sa mi stále ozývajuv hlave- o žene z tohto mesta sa hovorí že jaskynu navstevovala každý deň. V triede som jediná ktorú táto téma zaujala tak profesorku pozorne počúvam. V tej chvíli keď začala rozprávaťo tom čo sa v jaskyni stalo, zazvonilo . Zaujímalo by ma či tá jaskyňa je tá v ktorej sa nachádzam v sne či tá žena ktorá sa stratila je tá ktorá ma v sne volá k sebe do zrkadla...